piatok 24. septembra 2010
O anjeloch
Aj vy si o niektorych veciach myslite, ze: Mne sa to nemoze stat! Su tiez situacie,
ktore si ani nepredstavujeme, ale zivot prinasa stale nove a nove veci aj ked mame
pocit, ze nas uz nemoze nic prekvapit.
Velmi som si priala tretie dieta ... chvilu som o tom musela mojho muza presviedcat,
ale kedze som otehotnela hned na prvy sup, potesila som sa a povedala som si: Malo to tak byt.
Tehotenstvo bolo od zaciatku volake INE ... nevedela som preco, ale mala som pocit, ze toto dieta potrebuje volako vela miesta ... tehotenska nevolnost nie a nie ustupit a stale mi bolo proste tazko.
Bol konec jari, blizili sa leto, stihli sme dovolenku pri mori, s detmi sme absolvovali Pohodu.
Gynekologicku ambulaciu sa mi navstivit nachcelo. Asi v 15tom tyzdni som ochorela, nic vazne, len kasel,ktory sa vsak nedal zastavit .. pila som cajiky a hovorila si, ze to musi po par dnoch skoncit ... ale kasel neutichal...
tak som navstivila doktora a skoncila na antibiotikach ... tie nezabrali a s detskou doktorkou mojich deti sme nasli homeopatikum, ktore mi okamzite sadlo ... to bola ulava ... brusko mi vsak zacalo velmi tvrdnut a tak som nabehla v 16tom tyzdni do porodnice na pohotovost ...
Doktorka zistila, ze sa zacinam trochu otvarat a ze dietatko je volako nizko. "A nie je tam este jedno?" Pytam sa len tak medzi recou.
Tak sa doktorka pozrela poriadne a na jej a moje velke prekvapenie zistila, ze su tam naozaj dve deticky ... podla mojej intuicie urcite chlapci...vzdy, ked som rozmyslala o mene, povedala som si jedno a z opodial mi nieco nasepkavalo: Este pre mna, este pre mna!
Vtedy som sa dostala do situacie ktoru som si nikdy nepredstavovala a myslela si, ze mne sa to nemoze stat. Dvojicky! Ale vobec ma to nevystrasilo. Tesila som sa.Na dvojite nosenie a dvojite dojcenie.
Brusko vsak tvrdlo nadalej, rastlo ako z vody, zacala som pouzivat tokolyticky olej na uvolnenie a natierala a natierala...z Nemecka mi prislo Bryophylum na zastavenie kontrakcii
Brusko vsak rastlo a ja som uz v 20-tom tyzdni mala pocit ze praskne ... v porodnici ma chceli zasit a ulozit do postele ... to som si pri dvoch malych
detoch nevedela predstavit, ale ked zacala skolka mala som pocit, ze budem musiet ubrat a oddychovat a ze sa to musi rychlo naucit ... telo to davalo najavo ...
nevedela som si predstavit co bude dalej
v 21tyzdni na prehliadke som sa zacala opat otvarat, ale lekarske zakroky som odmietla
bol to velmi zvlastny pocit, zobrat zodpovednost do vlastnch ruk a kazdy vecer sa pozriet na seba do zrkadla a povedat si, ze to zvladnem ... ista som si vsak
nebola
v sobotu som isla na navsevu a preberali sme, ako to zvladnem a kamaradka pozrela babatka len cez brusko ... bol to uzasny pocit ... uplne zretelne som babatka
citila a vedela som, ze chlapcekovia su v poriadku ... zacali sme sa chystat do cajovne a ja som sa citila velmi uvolnene
A VTEDY TO PRASKLO!
Proste zrazu akoby detom a celemu telu doslo co sa ma stat!
A Stalo sa to!
Plodova voda odtiekla a zacala som krvacat a vedela som, ze je koniec!
A bola som s tym naprosto zmierena!
Vdaka Janke!
V porodnici skonstatovali, ze sa uz s detickami neda nic robit, co som vedela.
Zavolala som muza a velmi som si priala, aby sme boli pri porode spolu. Najprv to bol problem, lebo som presla na poporodnu izbu, kde partner nema pristup.
Pani co tam lezala mala navstevu, tak nemamala problem pockat na chodbe.
A tak sme ostali sami s muzom a sestrickou, doktorka stala opodial a obcas skontrolovala co sa deje. To mi vyhovovalo. Dolezite bolo, ze moj muz bol pri mne a mohol ma drzat za ruku.
Kontrakcie zacinali, otvarala som sa a deticky pomalicky prichadzali na svet. Boli to chlapcekovia, malicky a taky bezbrani ... ja som vedela, ze uz im je
dobre ... chvilku ostali pri mne na posteli, mohli sme im dat mena a rozlucit sa s nimi...
V porodnici som ostala este tri dni ... vsade bolo pocut detsky plac a vsetky placuce deticky som si chcela zobrat a utisit ... na izbe som lezala s tehotnymi
a moc som svoju situacu radsej neprezivala ... uvedomovala som si, ze je to smutne a par krat som si zaplakala ...
Prichadzat do porodnice s bruchom ako pred porodom a odchadzat s prazdnou narucou je nepopisatelne ... vtedy mi to asi doslo!
Teraz si hovorim, mala by som plakat a plakat a smutit! Obcas ma prepadne smutok a myslim na nasich anjelikov Dominika a Olivera ... na druhu stranu som rada,
ze s nami boli aspon chvilu aj ked sa rozhohli, ze vsetko bude inak ... mozno sa unahlili a pridu neskor, ci uz k nam, alebo niekde inde
Ja viem, ze na nich nikdy nezabudnem a kazdy vecer zapalujem dve sviecky nasim anjelom na cestu.
ktore si ani nepredstavujeme, ale zivot prinasa stale nove a nove veci aj ked mame
pocit, ze nas uz nemoze nic prekvapit.
Velmi som si priala tretie dieta ... chvilu som o tom musela mojho muza presviedcat,
ale kedze som otehotnela hned na prvy sup, potesila som sa a povedala som si: Malo to tak byt.
Tehotenstvo bolo od zaciatku volake INE ... nevedela som preco, ale mala som pocit, ze toto dieta potrebuje volako vela miesta ... tehotenska nevolnost nie a nie ustupit a stale mi bolo proste tazko.
Bol konec jari, blizili sa leto, stihli sme dovolenku pri mori, s detmi sme absolvovali Pohodu.
Gynekologicku ambulaciu sa mi navstivit nachcelo. Asi v 15tom tyzdni som ochorela, nic vazne, len kasel,ktory sa vsak nedal zastavit .. pila som cajiky a hovorila si, ze to musi po par dnoch skoncit ... ale kasel neutichal...
tak som navstivila doktora a skoncila na antibiotikach ... tie nezabrali a s detskou doktorkou mojich deti sme nasli homeopatikum, ktore mi okamzite sadlo ... to bola ulava ... brusko mi vsak zacalo velmi tvrdnut a tak som nabehla v 16tom tyzdni do porodnice na pohotovost ...
Doktorka zistila, ze sa zacinam trochu otvarat a ze dietatko je volako nizko. "A nie je tam este jedno?" Pytam sa len tak medzi recou.
Tak sa doktorka pozrela poriadne a na jej a moje velke prekvapenie zistila, ze su tam naozaj dve deticky ... podla mojej intuicie urcite chlapci...vzdy, ked som rozmyslala o mene, povedala som si jedno a z opodial mi nieco nasepkavalo: Este pre mna, este pre mna!
Vtedy som sa dostala do situacie ktoru som si nikdy nepredstavovala a myslela si, ze mne sa to nemoze stat. Dvojicky! Ale vobec ma to nevystrasilo. Tesila som sa.Na dvojite nosenie a dvojite dojcenie.
Brusko vsak tvrdlo nadalej, rastlo ako z vody, zacala som pouzivat tokolyticky olej na uvolnenie a natierala a natierala...z Nemecka mi prislo Bryophylum na zastavenie kontrakcii
Brusko vsak rastlo a ja som uz v 20-tom tyzdni mala pocit ze praskne ... v porodnici ma chceli zasit a ulozit do postele ... to som si pri dvoch malych
detoch nevedela predstavit, ale ked zacala skolka mala som pocit, ze budem musiet ubrat a oddychovat a ze sa to musi rychlo naucit ... telo to davalo najavo ...
nevedela som si predstavit co bude dalej
v 21tyzdni na prehliadke som sa zacala opat otvarat, ale lekarske zakroky som odmietla
bol to velmi zvlastny pocit, zobrat zodpovednost do vlastnch ruk a kazdy vecer sa pozriet na seba do zrkadla a povedat si, ze to zvladnem ... ista som si vsak
nebola
v sobotu som isla na navsevu a preberali sme, ako to zvladnem a kamaradka pozrela babatka len cez brusko ... bol to uzasny pocit ... uplne zretelne som babatka
citila a vedela som, ze chlapcekovia su v poriadku ... zacali sme sa chystat do cajovne a ja som sa citila velmi uvolnene
A VTEDY TO PRASKLO!
Proste zrazu akoby detom a celemu telu doslo co sa ma stat!
A Stalo sa to!
Plodova voda odtiekla a zacala som krvacat a vedela som, ze je koniec!
A bola som s tym naprosto zmierena!
Vdaka Janke!
V porodnici skonstatovali, ze sa uz s detickami neda nic robit, co som vedela.
Zavolala som muza a velmi som si priala, aby sme boli pri porode spolu. Najprv to bol problem, lebo som presla na poporodnu izbu, kde partner nema pristup.
Pani co tam lezala mala navstevu, tak nemamala problem pockat na chodbe.
A tak sme ostali sami s muzom a sestrickou, doktorka stala opodial a obcas skontrolovala co sa deje. To mi vyhovovalo. Dolezite bolo, ze moj muz bol pri mne a mohol ma drzat za ruku.
Kontrakcie zacinali, otvarala som sa a deticky pomalicky prichadzali na svet. Boli to chlapcekovia, malicky a taky bezbrani ... ja som vedela, ze uz im je
dobre ... chvilku ostali pri mne na posteli, mohli sme im dat mena a rozlucit sa s nimi...
V porodnici som ostala este tri dni ... vsade bolo pocut detsky plac a vsetky placuce deticky som si chcela zobrat a utisit ... na izbe som lezala s tehotnymi
a moc som svoju situacu radsej neprezivala ... uvedomovala som si, ze je to smutne a par krat som si zaplakala ...
Prichadzat do porodnice s bruchom ako pred porodom a odchadzat s prazdnou narucou je nepopisatelne ... vtedy mi to asi doslo!
Teraz si hovorim, mala by som plakat a plakat a smutit! Obcas ma prepadne smutok a myslim na nasich anjelikov Dominika a Olivera ... na druhu stranu som rada,
ze s nami boli aspon chvilu aj ked sa rozhohli, ze vsetko bude inak ... mozno sa unahlili a pridu neskor, ci uz k nam, alebo niekde inde
Ja viem, ze na nich nikdy nezabudnem a kazdy vecer zapalujem dve sviecky nasim anjelom na cestu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
