štvrtok 16. februára 2012
lipovy den
dnes sa mi snival vonavy sen, citila som lipovy kvet ... ked som rano vysla z domu na zemi v snehu lezalo lipove semienko s listom ... rano si deti vybrali svoju kartu s anielom stromu ... karta lipy vravi: opatrne sa pohybuj po zemeguli,straz a zachovavaj svoju rovnovahu...dbaj na klud a na to,co sa meni, dbaj na blaho najvyssieho celku.prines uzdravenie svojmu srdcu i blaho a spasu vsetkym bytostiam. dracia sila bude s tebou
utorok 14. decembra 2010
Poďakovanie
Chcela by som poďakovať svojim dvojičkám Dominikovi a Oliverovi, za ich krátku a intezívnu návštevu na tomto svete ... za ich trpezlivosť a to, že mi poskytli čas pochopiť, že tu s nami nezostanú ... iba v našich srdciach
a tu je posledné foto s našimi dvojkami asi hodinu pred ich narodením
a tu je posledné foto s našimi dvojkami asi hodinu pred ich narodením
sobota 16. októbra 2010
Mexické triky
Ako som sľúbila, pridávam niektoré pôrodné triky o ktorých nám Naoli rozprávala
So svojimi úžasnými šatkami "rebozo" predviedla zázračné veci.
Ako jednoduchým húpavým pohybom so šatkou uvoľníme napätie z chrbtice
Rebozo je pod spodnou časťou chrbtice ... tehotná žena má pri tom podložené kolená vankúšom /vankúš je od kolien hore/... chrbtica je pri tom stále na zemi, len jemne pohupujeme z boka na bok
Toto cvičenie sa môže robiť celé tehotenstvo, samozrejme čím neskôr, tým je to pre ženu príjemnejšie, lebo chrbtica je viac zaťažovaná
Samostatne môžeme uvoľniť aj krčnú chrbticu a hlavu ... vždy pri tom robíme jemný kolísavý pohyb
Veľmi dôležité je pre osoby pracujúse s tehotnými zistiť polohu bábätka ... Naoli sa tvárila, že je to jednoduché ako facka ... nechápem, teda, prečo na Slovensku takéto vyšetrenie nikto nerobí ... my sme nemali čas to skúšať, ukážka však stála za to ... lebo Naoli nám babätko aj nakreslila :)
a keď už sme ho uvideli, tak si ho aj vypočujeme
Ďaľšie triky sa dajú robiť a s dvoma rebozos
So svojimi úžasnými šatkami "rebozo" predviedla zázračné veci.
Ako jednoduchým húpavým pohybom so šatkou uvoľníme napätie z chrbtice
Rebozo je pod spodnou časťou chrbtice ... tehotná žena má pri tom podložené kolená vankúšom /vankúš je od kolien hore/... chrbtica je pri tom stále na zemi, len jemne pohupujeme z boka na bok
Toto cvičenie sa môže robiť celé tehotenstvo, samozrejme čím neskôr, tým je to pre ženu príjemnejšie, lebo chrbtica je viac zaťažovaná
Samostatne môžeme uvoľniť aj krčnú chrbticu a hlavu ... vždy pri tom robíme jemný kolísavý pohyb
Veľmi dôležité je pre osoby pracujúse s tehotnými zistiť polohu bábätka ... Naoli sa tvárila, že je to jednoduché ako facka ... nechápem, teda, prečo na Slovensku takéto vyšetrenie nikto nerobí ... my sme nemali čas to skúšať, ukážka však stála za to ... lebo Naoli nám babätko aj nakreslila :)
a keď už sme ho uvideli, tak si ho aj vypočujeme
Ďaľšie triky sa dajú robiť a s dvoma rebozos
utorok 12. októbra 2010
Víkend
Tento víkend som si spravila "voľno", detičky ostali s tatom v Štiavnici a ja som vyrazila do Šamorína a Bratislavy. Okrem stretnutia s mojimi spriaznenými bytosťami na festivale Dych Zeme v Šamoríne, som sa zamerala na mexickú pôrodnú asistentku Naoli Vinaver. V Šamoríne mala dvoj-hodinovy workshop o prirodzenom pôrode. Prišla aj so svojou namjladšou dcérou. Rozprávala nám príbehy pôrodov pri ktoých sa zúčastňila, pričom nám chcela povedať, ze každý pôrod je iný, jedinečný a prekaždú rodičku a jej partnera sú dôležité iné veci. Preto je práca pôrodnej baby taká výnimočná a môže ju robiť iba osoba, ktorá vie donbre naslúchať, je trpezlivá a koná podľa danej situácie ... nič sa totiž nedá pri tejto práci predvídať ... všetko je prekvapujúce a zároveň obohacujúce ...
fascinjúce bolo, keď nám Naoli premietla vlastný pôorod svojej dcéry, ktorá bola s nami v sále a vôbec jej to nepripadalo nezvyčajné
Na seminári som sa jej dcéry spýtala ako sa cíti, keď sa pozerá na svoje narodenie ... bola hrdá a šťastná ...
Naoli zdôraznila, ako je pre ňu veľmi dôležitá spätná väzba a preto po každom pôrode ešte navštívy rodinu aby zistila ich pocity a dojmy z porodu ...
na tomto workshope sme boli všetci unesení a ja som sa už tešila na seminar, ktorý bol na druhý deň
na seminári sme sa na úvod predstavili najprv nám Naoli rozprávala o tradícii rodiť doma a o tom ako je to bežná vec v na mexickom vidieku ... ženy v mestách si však neveria nedôverujú si ...
máme síce množstvo literatury o tehotenstve a pôrodoch Naoli hovorila, že knihy pri pôrode nepotrebujeme ... rodenie sa nedá naučiť ani vyštudovať ... tak ako každý vie tancovať, maľovať, tak každá žena vie rodiť
ale kedže nerodíme mozgom, musíme pri pôrode prestať myslieť, rozmýšľať
pôrod je zahriatie, odbúranie blokov z minulosti, preto každá žena rodí inak a niekedy dlhšie, inokedy kratšie, záleží ako ženy vie svoje bloky spracovať ... a každá žena potrebuje niečo iné ... ale musí premeniť chlad na teplo
preto aby žena vedela odbúrať svoj CHLAD je dôležite získať si jej dôveru, empatiou jej pomôcť dostať zo seba všetky strachy a obavy ... na toto je dôležité prvé stretnutie, kde by malo nastť spojenie so ženou a vybudovanie dôvery ... TEPLA ... teplo a to nielen fyzickeé, ale hlavne psychické je najdôležitejšie
TEPLO dosiahneme pobybom dotykom tancom masažami
Každý pôrod je nové zrodenie, nielen dieťaťa, ale aj ženy... pri pôrode žena nachádza svoju vnútornú silu ... nič ju nemôže zastaviť ...
čo by sa stalo, keby všetky zdravé ženy rodili doma a našli svoju vnútornú silu?! mohol by sa zmeniť svet, keby gynekológmi neboli ženy a my by sme rodili s chápajúcimi ženami?!
Ešte vydolujem fotky zo svojho fónu a pokúsim sa interpretovať praktické cvičenia na uvolnenie chrbtice,
fascinjúce bolo, keď nám Naoli premietla vlastný pôorod svojej dcéry, ktorá bola s nami v sále a vôbec jej to nepripadalo nezvyčajné
Na seminári som sa jej dcéry spýtala ako sa cíti, keď sa pozerá na svoje narodenie ... bola hrdá a šťastná ...
Naoli zdôraznila, ako je pre ňu veľmi dôležitá spätná väzba a preto po každom pôrode ešte navštívy rodinu aby zistila ich pocity a dojmy z porodu ...
na tomto workshope sme boli všetci unesení a ja som sa už tešila na seminar, ktorý bol na druhý deň
na seminári sme sa na úvod predstavili najprv nám Naoli rozprávala o tradícii rodiť doma a o tom ako je to bežná vec v na mexickom vidieku ... ženy v mestách si však neveria nedôverujú si ...
máme síce množstvo literatury o tehotenstve a pôrodoch Naoli hovorila, že knihy pri pôrode nepotrebujeme ... rodenie sa nedá naučiť ani vyštudovať ... tak ako každý vie tancovať, maľovať, tak každá žena vie rodiť
ale kedže nerodíme mozgom, musíme pri pôrode prestať myslieť, rozmýšľať
pôrod je zahriatie, odbúranie blokov z minulosti, preto každá žena rodí inak a niekedy dlhšie, inokedy kratšie, záleží ako ženy vie svoje bloky spracovať ... a každá žena potrebuje niečo iné ... ale musí premeniť chlad na teplo
preto aby žena vedela odbúrať svoj CHLAD je dôležite získať si jej dôveru, empatiou jej pomôcť dostať zo seba všetky strachy a obavy ... na toto je dôležité prvé stretnutie, kde by malo nastť spojenie so ženou a vybudovanie dôvery ... TEPLA ... teplo a to nielen fyzickeé, ale hlavne psychické je najdôležitejšie
TEPLO dosiahneme pobybom dotykom tancom masažami
Každý pôrod je nové zrodenie, nielen dieťaťa, ale aj ženy... pri pôrode žena nachádza svoju vnútornú silu ... nič ju nemôže zastaviť ...
čo by sa stalo, keby všetky zdravé ženy rodili doma a našli svoju vnútornú silu?! mohol by sa zmeniť svet, keby gynekológmi neboli ženy a my by sme rodili s chápajúcimi ženami?!
Ešte vydolujem fotky zo svojho fónu a pokúsim sa interpretovať praktické cvičenia na uvolnenie chrbtice,
piatok 24. septembra 2010
O anjeloch
Aj vy si o niektorych veciach myslite, ze: Mne sa to nemoze stat! Su tiez situacie,
ktore si ani nepredstavujeme, ale zivot prinasa stale nove a nove veci aj ked mame
pocit, ze nas uz nemoze nic prekvapit.
Velmi som si priala tretie dieta ... chvilu som o tom musela mojho muza presviedcat,
ale kedze som otehotnela hned na prvy sup, potesila som sa a povedala som si: Malo to tak byt.
Tehotenstvo bolo od zaciatku volake INE ... nevedela som preco, ale mala som pocit, ze toto dieta potrebuje volako vela miesta ... tehotenska nevolnost nie a nie ustupit a stale mi bolo proste tazko.
Bol konec jari, blizili sa leto, stihli sme dovolenku pri mori, s detmi sme absolvovali Pohodu.
Gynekologicku ambulaciu sa mi navstivit nachcelo. Asi v 15tom tyzdni som ochorela, nic vazne, len kasel,ktory sa vsak nedal zastavit .. pila som cajiky a hovorila si, ze to musi po par dnoch skoncit ... ale kasel neutichal...
tak som navstivila doktora a skoncila na antibiotikach ... tie nezabrali a s detskou doktorkou mojich deti sme nasli homeopatikum, ktore mi okamzite sadlo ... to bola ulava ... brusko mi vsak zacalo velmi tvrdnut a tak som nabehla v 16tom tyzdni do porodnice na pohotovost ...
Doktorka zistila, ze sa zacinam trochu otvarat a ze dietatko je volako nizko. "A nie je tam este jedno?" Pytam sa len tak medzi recou.
Tak sa doktorka pozrela poriadne a na jej a moje velke prekvapenie zistila, ze su tam naozaj dve deticky ... podla mojej intuicie urcite chlapci...vzdy, ked som rozmyslala o mene, povedala som si jedno a z opodial mi nieco nasepkavalo: Este pre mna, este pre mna!
Vtedy som sa dostala do situacie ktoru som si nikdy nepredstavovala a myslela si, ze mne sa to nemoze stat. Dvojicky! Ale vobec ma to nevystrasilo. Tesila som sa.Na dvojite nosenie a dvojite dojcenie.
Brusko vsak tvrdlo nadalej, rastlo ako z vody, zacala som pouzivat tokolyticky olej na uvolnenie a natierala a natierala...z Nemecka mi prislo Bryophylum na zastavenie kontrakcii
Brusko vsak rastlo a ja som uz v 20-tom tyzdni mala pocit ze praskne ... v porodnici ma chceli zasit a ulozit do postele ... to som si pri dvoch malych
detoch nevedela predstavit, ale ked zacala skolka mala som pocit, ze budem musiet ubrat a oddychovat a ze sa to musi rychlo naucit ... telo to davalo najavo ...
nevedela som si predstavit co bude dalej
v 21tyzdni na prehliadke som sa zacala opat otvarat, ale lekarske zakroky som odmietla
bol to velmi zvlastny pocit, zobrat zodpovednost do vlastnch ruk a kazdy vecer sa pozriet na seba do zrkadla a povedat si, ze to zvladnem ... ista som si vsak
nebola
v sobotu som isla na navsevu a preberali sme, ako to zvladnem a kamaradka pozrela babatka len cez brusko ... bol to uzasny pocit ... uplne zretelne som babatka
citila a vedela som, ze chlapcekovia su v poriadku ... zacali sme sa chystat do cajovne a ja som sa citila velmi uvolnene
A VTEDY TO PRASKLO!
Proste zrazu akoby detom a celemu telu doslo co sa ma stat!
A Stalo sa to!
Plodova voda odtiekla a zacala som krvacat a vedela som, ze je koniec!
A bola som s tym naprosto zmierena!
Vdaka Janke!
V porodnici skonstatovali, ze sa uz s detickami neda nic robit, co som vedela.
Zavolala som muza a velmi som si priala, aby sme boli pri porode spolu. Najprv to bol problem, lebo som presla na poporodnu izbu, kde partner nema pristup.
Pani co tam lezala mala navstevu, tak nemamala problem pockat na chodbe.
A tak sme ostali sami s muzom a sestrickou, doktorka stala opodial a obcas skontrolovala co sa deje. To mi vyhovovalo. Dolezite bolo, ze moj muz bol pri mne a mohol ma drzat za ruku.
Kontrakcie zacinali, otvarala som sa a deticky pomalicky prichadzali na svet. Boli to chlapcekovia, malicky a taky bezbrani ... ja som vedela, ze uz im je
dobre ... chvilku ostali pri mne na posteli, mohli sme im dat mena a rozlucit sa s nimi...
V porodnici som ostala este tri dni ... vsade bolo pocut detsky plac a vsetky placuce deticky som si chcela zobrat a utisit ... na izbe som lezala s tehotnymi
a moc som svoju situacu radsej neprezivala ... uvedomovala som si, ze je to smutne a par krat som si zaplakala ...
Prichadzat do porodnice s bruchom ako pred porodom a odchadzat s prazdnou narucou je nepopisatelne ... vtedy mi to asi doslo!
Teraz si hovorim, mala by som plakat a plakat a smutit! Obcas ma prepadne smutok a myslim na nasich anjelikov Dominika a Olivera ... na druhu stranu som rada,
ze s nami boli aspon chvilu aj ked sa rozhohli, ze vsetko bude inak ... mozno sa unahlili a pridu neskor, ci uz k nam, alebo niekde inde
Ja viem, ze na nich nikdy nezabudnem a kazdy vecer zapalujem dve sviecky nasim anjelom na cestu.
ktore si ani nepredstavujeme, ale zivot prinasa stale nove a nove veci aj ked mame
pocit, ze nas uz nemoze nic prekvapit.
Velmi som si priala tretie dieta ... chvilu som o tom musela mojho muza presviedcat,
ale kedze som otehotnela hned na prvy sup, potesila som sa a povedala som si: Malo to tak byt.
Tehotenstvo bolo od zaciatku volake INE ... nevedela som preco, ale mala som pocit, ze toto dieta potrebuje volako vela miesta ... tehotenska nevolnost nie a nie ustupit a stale mi bolo proste tazko.
Bol konec jari, blizili sa leto, stihli sme dovolenku pri mori, s detmi sme absolvovali Pohodu.
Gynekologicku ambulaciu sa mi navstivit nachcelo. Asi v 15tom tyzdni som ochorela, nic vazne, len kasel,ktory sa vsak nedal zastavit .. pila som cajiky a hovorila si, ze to musi po par dnoch skoncit ... ale kasel neutichal...
tak som navstivila doktora a skoncila na antibiotikach ... tie nezabrali a s detskou doktorkou mojich deti sme nasli homeopatikum, ktore mi okamzite sadlo ... to bola ulava ... brusko mi vsak zacalo velmi tvrdnut a tak som nabehla v 16tom tyzdni do porodnice na pohotovost ...
Doktorka zistila, ze sa zacinam trochu otvarat a ze dietatko je volako nizko. "A nie je tam este jedno?" Pytam sa len tak medzi recou.
Tak sa doktorka pozrela poriadne a na jej a moje velke prekvapenie zistila, ze su tam naozaj dve deticky ... podla mojej intuicie urcite chlapci...vzdy, ked som rozmyslala o mene, povedala som si jedno a z opodial mi nieco nasepkavalo: Este pre mna, este pre mna!
Vtedy som sa dostala do situacie ktoru som si nikdy nepredstavovala a myslela si, ze mne sa to nemoze stat. Dvojicky! Ale vobec ma to nevystrasilo. Tesila som sa.Na dvojite nosenie a dvojite dojcenie.
Brusko vsak tvrdlo nadalej, rastlo ako z vody, zacala som pouzivat tokolyticky olej na uvolnenie a natierala a natierala...z Nemecka mi prislo Bryophylum na zastavenie kontrakcii
Brusko vsak rastlo a ja som uz v 20-tom tyzdni mala pocit ze praskne ... v porodnici ma chceli zasit a ulozit do postele ... to som si pri dvoch malych
detoch nevedela predstavit, ale ked zacala skolka mala som pocit, ze budem musiet ubrat a oddychovat a ze sa to musi rychlo naucit ... telo to davalo najavo ...
nevedela som si predstavit co bude dalej
v 21tyzdni na prehliadke som sa zacala opat otvarat, ale lekarske zakroky som odmietla
bol to velmi zvlastny pocit, zobrat zodpovednost do vlastnch ruk a kazdy vecer sa pozriet na seba do zrkadla a povedat si, ze to zvladnem ... ista som si vsak
nebola
v sobotu som isla na navsevu a preberali sme, ako to zvladnem a kamaradka pozrela babatka len cez brusko ... bol to uzasny pocit ... uplne zretelne som babatka
citila a vedela som, ze chlapcekovia su v poriadku ... zacali sme sa chystat do cajovne a ja som sa citila velmi uvolnene
A VTEDY TO PRASKLO!
Proste zrazu akoby detom a celemu telu doslo co sa ma stat!
A Stalo sa to!
Plodova voda odtiekla a zacala som krvacat a vedela som, ze je koniec!
A bola som s tym naprosto zmierena!
Vdaka Janke!
V porodnici skonstatovali, ze sa uz s detickami neda nic robit, co som vedela.
Zavolala som muza a velmi som si priala, aby sme boli pri porode spolu. Najprv to bol problem, lebo som presla na poporodnu izbu, kde partner nema pristup.
Pani co tam lezala mala navstevu, tak nemamala problem pockat na chodbe.
A tak sme ostali sami s muzom a sestrickou, doktorka stala opodial a obcas skontrolovala co sa deje. To mi vyhovovalo. Dolezite bolo, ze moj muz bol pri mne a mohol ma drzat za ruku.
Kontrakcie zacinali, otvarala som sa a deticky pomalicky prichadzali na svet. Boli to chlapcekovia, malicky a taky bezbrani ... ja som vedela, ze uz im je
dobre ... chvilku ostali pri mne na posteli, mohli sme im dat mena a rozlucit sa s nimi...
V porodnici som ostala este tri dni ... vsade bolo pocut detsky plac a vsetky placuce deticky som si chcela zobrat a utisit ... na izbe som lezala s tehotnymi
a moc som svoju situacu radsej neprezivala ... uvedomovala som si, ze je to smutne a par krat som si zaplakala ...
Prichadzat do porodnice s bruchom ako pred porodom a odchadzat s prazdnou narucou je nepopisatelne ... vtedy mi to asi doslo!
Teraz si hovorim, mala by som plakat a plakat a smutit! Obcas ma prepadne smutok a myslim na nasich anjelikov Dominika a Olivera ... na druhu stranu som rada,
ze s nami boli aspon chvilu aj ked sa rozhohli, ze vsetko bude inak ... mozno sa unahlili a pridu neskor, ci uz k nam, alebo niekde inde
Ja viem, ze na nich nikdy nezabudnem a kazdy vecer zapalujem dve sviecky nasim anjelom na cestu.
sobota 2. januára 2010
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
